O predavačke vzduchu a igelitkách z Billy, alebo ako to celé začalo …

Začalo to teda úplne na hov….o 🙂

Chorobou, hnusnou, zákernou, tváriacou sa ako brutálna bolesť krížov spojená s tehotenstvom.

Ale NEODCHÁDZAJTE, ďalej už to bude úplne zábavné :))) to zlé sme si vybavili na začiatku a máme pokoj.

U mňa je totiž jedna vzácna vlastnosť- že čim horšie, tým lepšie! Naozaj, ja mám jednu perfektnú schopnosť – aj v tých najhorších situáciách sama seba sa presvedčiť, že to je pre dobro veci.

Aj keď vám nedajú nadej, ja sa presvedčím, že to sa ONI mýlia.

Keď potom dostanem výsledky( uff, predposledné štádium rakoviny) sama seba presvedčím, že JA proste mám byť ten exemplárny prípad, ktorý to dá.

NAPRIEK VŠETKÉMU.

A potom nasleduje AKCIA a ja začnem robiť VŠETKO. Ale že úplne všetko 🙂 takže na konci ani neviem, čo mi vlastne pomohlo. Ale- keď kopeš za seba, nemáš na výber. Neuvažuješ, či to alebo ono je hlúposť, či táto vec bude na tebe fungovať, či to alebo tamto je len na zárobok pre niekoho, proste skúšaš všetko! Nemáš totiž čas ( ohohóo, váš podtyp rakoviny zabíja do 36 hodín)!

A tak som pred necelými 10 rokmi, v predposlednom štádiu rakoviny chcela začať robiť (samozrejme popri klasickej liečbe, nikoho tu na nič nenavádzam!) všetko. Avšak jediné, voči čomu môj onkológ nenamietal, bola kyslíková terapia, inak oxygenoterapia, inak inhalácia takmer medicínskeho kyslíka, inak povedané , vdychovanie 95% kyslíka. Len aby bolo jasno: kyslík nie je vzduch a vo vzduchu je ho 21%. Každá naša bunka pre každú jednu akciu potrebuje kyslík. Pamätám sa, ako som na STV2 vtedy videla reláciu, kde manželia Pastorekovci zo SAV-ky vysvetľovali, ako sú nádory z 80% tvorené z hypoxickych ( nedokysličených) buniek.

Pochopila som, že naše „chybné „ bunky sa v dostatočne okysličenom prostredí nemnožia a že vdychovanie kyslíka („prekysličit“ sa nie je ani náhodou také jednoduché) nie je v rozpore s klasickou chemoterapiou, práce naopak. Práca Dr. Otto Warburga, dvojnásobného držiteľa Nobelovej ceny za onkologický výskum ma ešte viac nakopla.

Topiaca sa Julia, „opekňujúca“ si všetko, zrazu uvidela záchranné laso, hodené koleso a už aj zisťovala, kde sa dá „dýchať“ takto koncentrovaný kyslík( podotýkam bol rok 2007). Vtedy „daily inhalation spa“ na Slovensku nejestvovalo, takže dlhé cesty za „drahým“ kyslíkom do kúpeľov sa stali mojou dennou rutinou.

Keď som sa po roku vyliečila, môj predošlý job stratil zmysel. Chcela som prevádzkovať niečo, čo mne samej pomohlo, čo mi prinieslo protizápalovosť a silu – prirodzene, z kyslíka.

Narazila som samozrejme na administratívny problém pri schválení prevádzky- prístroje som už mala pol roka doma v obývačke, inhalovala celá rodina, striekali sme si pištoľkou kyslík na tvár, školenia Rakúsko a Taliansko absolvované, ako však vysvetliť úradníčkam, že kyslík negenerujem z „bomby“, že to nie je nebezpečné, že bomby sú nahradené koncentrátormi?A že nedokážu môj prevádzkový poriadok odsúhlasiť, lebo ešte nemajú vzor a skúsenosť na schválenie?

Keď som úrad navštívila x-tý krát, tak napoly zo zúfalstva, napoly pre vystrúhanie žartu vravím novej úradníčke: „Viete, to ja vždy v piatok idem do Tatier, tam do Billa igelitiek nazbieram kyslík, a od pondelka to v Bratislave dávam dýchať ľuďom, ktorí žijú v smogu, pracujú pod stresom, cvičia v uzavretých priestoroch a oni sú potom takí oddýchnutí, okysličení a hlavne nezápaloví, viete?“ SRANDA ZABRALA!! Prevádzkový poriadok schválený, úradníčky prišli na kontrolu, podýchali, a ja som v roku 2008 otvorila centrum Oxyslovakia, ktoré napriek počiatočným finančným problémom (chápete, keď inhalácia stoji 7 € na SK, kým v zahraničí 25 €) prežilo až doteraz. Ale o pikoškách, hejtoch,invektívach ( Predavačka vzduchu bola úúúplne soft nadávka ) a polenách pod nohy niekedy inokedy a opat s úsmevom 🙂

Krásne dni prajem

Sdílej tento příspěvek

Share on facebook
Share on google
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on print
Share on email
Scroll to Top